05.04.2012 23:00:05 | Lucia Vidanová

Historik Martin Macejka na Malackých pohľadoch publikoval výborný príspevok - Červená armáda v Malackách http://malackepohlady.sk/?p=8017. Určite stojí za prečítanie pre tých, ktorí si chcú priblížiť udalosti 1945 konfrontáciou dvoch pohľadov – oficiálneho socialistického z roku 1980 a spomienkami Malačanov. Rovnaké nepekné spomienky na ruských vojakov mala aj moja stará mama, ktorej rozprávanie o živote za vojny som vždy počúvala so zatajeným dychom.

12.04.2012 10:21:36 | z malckých pohľadov

Aký je tvoj názor Prechod frontu a príchod Červenej armády znamenal pre ľudí slobodu. Nechceme znižovať význam vojenských operácií a hrdinstvo sovietskych vojsk, ale skúsime sa na prechod frontu pozrieť z druhej strany – tak, ako to vnímali miestni obyvatelia. Podľa pamätníkov bol príchod sovietskych vojakov spojený s rabovaním a inými zločinmi. Ľudia sa dozvedeli, že v sovietskej armáde sú aj prepustení trestanci a negatívna zvesť o ich správaní sa rýchlo šírila. Pokúsili aspoň čiastočne na príchod osloboditeľov pripraviť – potraviny zakopali v záhrade, časť obyvateľstva odišla do okolitých lesov, mladé dievčatá a ženy sa prezliekali za starenky. Ľudia prišli o zásoby, kone, bicykle, motorky, autá. Sovietski vojaci robili s miestnym obyvateľstvom „výhodné“ obchody – napríklad vymenili alkohol za benzín. Až neskôr vysvitlo, že išlo o vodu, do ktorej bolo priliate malé množstvo benzínu. Vojaci sa ubytovali v malackých domoch. Pamätníčka spomína: „Vyhnali nás, bývali sme u otcovho brata. Šesť týždňov. Brat mal dva roky, sestra mala štyri, ja som mala osem. V takej izbičke sme bývali, päť ľudí. Ešte aj sliepky mama zobrala, aby ich zachránila pred sovietskymi vojakmi. Kým prišli, mali sme zabíjačku a zakopali sme masť aj mäso. S bodákmi všetko našli a zjedli. Keď potom chcela mama ísť domov, po zemiaky, musela mať povolenie a ešte dvaja vojaci s ňou išli do pivnice. Nič nebolo na svojom mieste, zo špajze spravili WC. Bola tam kopa.“ A pokračuje v spomínaní: „Všetkým zobrali hodinky, bicykle, ani na tom nevedeli jazdiť. Hodinky nepoznali. Potom išli po ženách. Znásilňovali. Naša mama zopla ruky: „Pane Ježišu Kriste, toto sú naši osloboditelia…“ Boli sopliaci, šestnásť-sedemnásťroční. Boli to chudáci chlapci. Ale boli strašne tvrdí, suroví. A stále boli ožratí, pili vodku.“ Pamätník s odstupom hodnotí situáciu podobne: „Keď prišli Rusi, všetko vybrakovali, stále boli opití… Chudáci, nahnali ich sem. Bola strašná demoralizácia. Boli tu až do 8. mája, potom armáda odchádzala. Ľudia ďakovali Pánu Bohu, že už idú. Ja som spával s otcom na dlážke v kuchyni, izby mala Červená armáda. Dievčatá museli byť poschovávané.“ Toľko spomienky Malačanov. Podobné zážitky mali obyvatelia celého Záhoria. Zločiny podľa spomienok pamätníkov väčšinou páchali radoví vojaci, ktorí boli často primitívni. Dôstojníci boli inteligentnejší a prehrešky svojich podriadených, o ktorých sa dozvedeli, vedeli potrestať aj zastrelením. Oslobodzovanie prebehlo pomerne rýchlo, napriek tomu v Malackách padlo počas prechodu frontu okolo sto ľudí (údaje sa rôznia). Po vojne bol v parku vybudovaný pamätník, venovaný vojakom Červenej armády. Od skončenia vojny sa pri ňom každoročne v deň výročia stretávajú predstavitelia mesta a armády a obyvatelia, aby si pripomenuli udalosti z roku 1945.