Potulky po Aljaške

V priebehu ďalších rokov ruskí moreplavci, výskumníci a obchodníci pristávali na severozápadnom pobreží Aljašky. Prenikali do vnútrozemia, obchodovali s domorodcami – Eskimákmi a indiánmi kmeňa Athabaskov a zakladali tu prvé ruské kolónie, v ktorých šírili svoju kultúru a pravoslávnu vieru. Vznikala tzv. Ruská Amerika. Toto obdobie sa skončilo v r. 1867. Vtedy ruský cár Alexander predal celú Aljašku za 7,2 milióna dolárov. Pri podpise tejto zmluvy stál senátor William H. Seward.

Aljaška, ako najväčší štát USA, má rozlohu 1,519 milióna km2. Počet obyvateľov na tomto obrovskom území je však len 550 tis. To znamená, že 1 obyvateľ pripadá na 3 km2.

Najvyššou horou Aljašky a súčastne aj celej S. Ameriky je Mt. McKinley 6194 m n. m. Jeho obrovský masív čnie nad okolitou tundrou do výšky 5000 m, čo je väčšie prevýšenie ako má Mt. Everest a je to vlastne hora s najväčším prevýšením na svete. Mt. McKinley sa nachádza blízko Severného polárneho kruhu. Teploty sa tu bežne pohybujú okolo –35 stupňov Celzia, počasie je nestále so silnými víchricami. Niekedy trvá týždne, než sa nepohoda upokojí a dá sa postupovať ďalej. Množstvo kyslíka zodpovedá nadm. výške 7-7,5 tis. metrov napr. v Himalájach. Je to spôsobené tým, že vrstva atmosféry sa od rovníka k pólom stáva tenšou vplyvom rotácie Zeme. Tieto podmienky robia z Mt. McKinley jednu z klimaticky najtvrdších hôr sveta.

Prvým cieľom našej trojčlennej skupiny na Aljaške bolo zdolanie vrcholu tohto velikána, ktorý miestni indiáni volajú aj Denali – Vznešený. Výstup a zostup, na ktorý sme mali plánované tri týždne, nám trval 11 dní. Vďačíme za to relatívne dobrému počasiu a našej dobrej aklimatizácii na výšku. Preto sme sa spolu s Jarom a Martinom rozhodli, že zvyšný čas do letu venujeme poznávaniu krás Aljašky.

Zastavujeme v Národnom parku Denali, ktorý tvorí vlastne ochranné pásmo Mt. McKinley a má rozlohu 24 375 km2. Park je rozložený v pásme lesotundry a tundry. Je rozdelený na 42 sektorov a v každom z nich sa môže pohybovať len presne evidované množstvo ľudí.

Vo Visitor Centre si musíme vypočuť prednášku o pobyte v parku, pozrieť inštruktážny film a vyplniť kontrolný test. V parku je množstvo medveďov grizly a tak nás rangers informujú, ako sa pri stretnutí s nimi správať. Človek sa musí zastaviť a mávať rukami nad hlavou aby grizly pochopil, že pred ním nestojí nejaké iné zviera, ktoré takto nedokáže gestikulovať. Keď sa grizly rozzúri, uteká rýchlosťou až 70 km/hod. Uniknúť sa pred ním nedá. Treba si kľaknúť a chrániť si batohom hlavu a krk. V lepšom prípade Vás medveď len oňuchá, poobracia labou a odíde.

Koše na odpadky sú uzavreté tak, že ich medveď nedokáže otvoriť a potraviny musíme prenášať v hermeticky uzavretých 5 litrových kontajneroch, aby ich zvieratá nezacítili. Skladovať jedlo a variť sa má aspoň 30 metrov od stanu.

Tri dni sa potulujeme po parku. Človeka sme za ten čas nestretli, ale zato tu bolo množstvo losov, amerických jeleňov - karibu, bielych snežných kôz, orlov bielohlavých a aj medveďov grizly. Tie si nás našťastie nevšímajú a venujú sa radšej vyhrabávaniu králikov a burundukov - zemných veveríc.

Ďalšia cesta na sever nás zaviedla do 88 tisícového mesta Fairbanks. Je to hlavné mesto zlatej horúčky /Gold Rush/, ktorá sa na ďalekom severe začala koncom 19. storočia. Odtiaľto vyrážali zlatokopi na svoju cestu za zlatom. Je to mesto tradičnej indiánskej a eskimáckej kultúry. V zime je tu veľmi krásne vidieť polárnu žiaru. V obchodoch ponúkajú zlaté výrobky a tradičné suveníry pôvodných obyvateľov - drevené masky, totemy, sošky vyrezávané z fosílnych kostí, klov mamutov a mrožov, ale i suveníry zo zeleného polodrahokamu jadeitu a nefritu. Dostať i prívesky vo forme zlatého nugetu a niektoré kúsky vo výkladoch sú veľké ako mužská päsť. V jednej dielni nás zaujali päťmetrové kly z mamuta pripravené na spracovanie. Večne zamrznutá pôda Aljašky ukrýva ešte veľa bohatstva a tajomstiev.

Opúšťame Fairbanks a smerujeme k legendárnej rieke Yukon. Kúsok za mestom končí asfaltka a ďalej až k Severnému ľadovému oceánu vedie štrková uvalcovaná Dalton Highway. Obrovské mrazy by totiž asfalt roztrhali. Akonáhle človek zíde z cesty, nohy sa mu boria do hlbokého machu a bažín. Tieto sú domov miliárd komárov a tzv. metly severu - drobných štípajúcich mušiek, pred ktorými nie je žiadna záchrana. Vedľa cesty vedie od Severného ľadového oceána z osady Prudhoe Bay ropovod až na juh Aljašky k Tichému oceánu do mestečka Valdez. Je dlhý 1200 míľ. Na úseku 400 míľ od Fairbanksu do Prudhoe Bay sú však len dve osady - Livengood a Big Lake. V Livengoode čapujeme posledný krát benzín na predpotopnej ručnej pumpe. Je to jediná čerpacia stanica smerom na sever.

V polnočnom šere sa na ceste začínajú objavovať dikobrazy a musíme dávať pozor, aby sme nejakého neprešli. Pre našimi fotoaparátmi sa dikobrazy schovávajú na stromoch a dá veľa práce si nejakého nafotiť. Yukon nás prekvapil svojou mohutnosťou. V 400 metrov širokej rozvodnenej rieke plávajú celé kmene stromov, ktoré boli strhnuté topiacim sa jarným snehom. Prechádzame cez most generála Pattona a na druhom brehu sa zastavujeme v miestnom informačnom stredisku. Tu dostávame informácie o ryžovaní zlata za polárnym kruhom v zlatonosných riečkach a potokoch. Ryžovanie je tu populárnym športom tak, ako aj lov lososov. Z kubického yardu sa dá získať zlato za viac ako 4 doláre.

Okolo obeda prekračujeme Severný polárny kruh. Vedľa cesty sa nevzrušene pasú skupinky losov. Po 40 míľach zastavujeme u riečky, ktorú sme si vyhliadli v prospekte a začíname ryžovať. Zlatokopecké panvice nemáme, ale celkom dobre ich nahradili viečka z ešusov. Pri riečke sme pobudli 2 dni a vyryžovaný zlatý prach si berieme na pamiatku domov.

Naša cesta na sever končí a my sa obraciame smerom na juh k Tichému oceánu. Stopäťdesiatmíľová odbočka nás privádza do osady Circle založenej v r. 1893 počas zlatej horúčky. Circle bolo v tých dobách najväčším zrubovým mestom na svete. Neďaleké termálne kúpele Hot Springs sú známe svojimi horúcimi sírovými prameňmi. Sem sme sa prišli zrekreovať po náročnom výstupe. Voda je taká horúca, že sa do kúpaliska musí privádzať aj studený prameň.

Noc trávime v stane neďaleko posledných zrubov osady a zažívame tu návštevu medveďa hnedého, ktorý bol asi zvedavý na nezvyčajných prišelcov. Keď sme spali, roztrhol pazúrmi plátno stanu za našimi hlavami a položil Martinovi labu na hlavu. Ten sa v spánku zľakol, rozhodil rukami a dal macovi po ňufáku, načo sa pre zmenu zľakol medveď a utiekol. Keď sme vybehli zo stanu, zazreli sme v húštine už len veľký chlpatý zadok.

Naša cesta na juh skončila na brehoch Tichého oceána v rázovitom prístave Seward. Obdivovať tu možno do nekonečna. Pravoslávne ruské kostoly, Národný park Kenai s vysutými ľadovcami, z ktorých sa odlamujú obrovské bloky ľadu a padajú s rachotom do oceána, fjordy a zátoky, po ktorých sme sa plavili a kde sme videli tulene, kosatky, delfíny, veľryby a hrajúce sa morské vydry. Pochutnávali sme si na pečenom mäse lososov, ktorých sezóna lovu práve začínala. Pri Russian River sa na jej zahájení zišli rybári snáď z celého sveta. Ryby sa nebrali celé, ale hneď na mieste sa odrezalo mäso a kostry sa hádzali späť do vody. Na nich si potom pochutnávali medvede.

V ďalšom romantickom prístave Homer, meste umelcov, sme obdivovali výrobky eskimáckej a indiánskej kultúry. Boli to krásne ale aj drahé veci. Napríklad rezba eskimáckeho lovu na trištvrte metra dlhom mamuťom kle stála 6 tisíc dolárov. Boli sme tu tiež svedkami súťaže v love halibutov - veľkých morských rýb o váhe až 350 kg. Táto súťaž družstiev sa tu koná raz do roka.

Jar pokročila a bolo treba sa vrátiť domov. Po ceste do mesta Anchorage, odkiaľ sme odlietali, stavili sme sa ešte v horách Chugach Mountains. Tu sme natrafili na osadu Crow Creek Mine, kde sa ešte v r. 1940 dolovalo a ryžovalo zlato. Teraz je to vlastne múzeum v prírode. Všetky domy sú zachované v pôvodnom stave aj s pôvodným zariadením a strojmi, ktorými sa zlato dobývalo. Po prehliadke osady sme išli skúsiť šťastie k potoku, ktorý dal osade meno. Nie je tu však zlatonosný piesok, ako za polárnym kruhom, ale drobný štrk a v ňom sú zlaté lupienky - zlatinky. Do kilogramu zlata sa v priemere vojde 15 000 týchto zlatiniek. Aj my sme mali šťastie a každý si odnáša na pamiatku nejaký úlovok. Moja najväčšia zlatinka mala rozmery 4x2 milimetre.

Na letisku sa lúčim s kamarátmi, ktorí idú za prácou do Chicaga. Rozchod zapíjame pivom, z ktorého etikety sa na nás pozerá mamut. Mňa čaká už len let cez Minneapolis a Amsterdam do Viedne. Po mesiaci pobytu na Aljaške zažívam konečne v lietadle normálnu noc, pri ktorej je za oblokmi tma.

Miloš Kuchárek - Cestopisy - 06.05.2011 - 7053 čítaní

Komentáre k článku