Na streche sveta, nezabudnuteľná Bolívia

Plná dojmov z preletu nad plošinou Nazca a jazerom Titicaca, lemovanom bielymi vrcholkami Kordilier, vystupuje naša trojica na pôdu Bolívie. Prvý dojem je, ako keby nám niekto dal mechom po hlave. Začíname cítiť nedostatok kyslíka na Altiplane. Na šťastie centrum skoro dvojmiliónového La Paz leží v hlbokej rokline, celých 400 výškových metrov nižšie. Prvý pohľad na obrovský amfiteáter mesta sa dá ťažko zabudnúť. Ako keby niekto husto zastaval arizonský Grand Canyon. Úchvatnú scenériu mesta dotvárajú dve jeho dominanty – Huayana Potosí 6088 m a posvätná Inti Illimani 6462 m. My však máme v pláne vyjsť na najvyšší vrchol krajiny – Nevado Sajama 6542 m. Prišli sme sem začiatkom júna, kedy je v Bolívii zima a je predpoklad pekného a stáleho počasia.

V centre La Paz sa ubytovávame v koloniálnej budove hotela Torino, pár krokov od Plaza Murillo s Katedrálou a Prezidentským palácom. S ťažkými batohmi dychčiac stúpame do schodov. Pod nami, v obrovskom átriu hotela s presklennou strechou, sledujú hostia MS vo futbale z Južnej Afriky. Okolo galérie visia vlajky zúčastnených štátov. Medzi nimi je aj vlajka Slovenska. Hneď na začiatku by som chcel poznamenať, že Bolívia je veľmi lacná krajina. Spali sme väčšinou v hoteloch, stravovali sa v reštauráciách  a ak bolo potrebné kvôli nedostatku času, tak sme bez váhania použili služby taxíkov. Nimi sme za prijateľnú cenu najazdili množstvo kilometrov. Doma by sme to splácali snáď do konca života. Cenu však treba dohodnúť vopred. Ľudia sú veľmi prívetiví a nevidia v turistovi chodiacu peňaženku. Skôr sa mu snažia podľa možnosti čo najviac pomôcť. Nie sú zrejme ešte skazení turistickým biznisom. Za svojho 25 dňového pobytu sme stretli mizivé percento zväčša nemecky a anglicky hovoriacich turistov. Nestretli sme však ani jediného Slováka či Čecha.  

Zlato, koka a mýtické indiánske kultúry 

Bolo by hazardom pokračovať hneď k nášmu hlavnému cieľu a tak sme sa rozhodli stráviť pár dní v La Paz. Mesto a jeho okolie je ideálnym miestom na aklimatizáciu. Kostol Iglesia de San Francisco z r.1548 je zmesou indiánskeho a koloniálneho stavebného štýlu. Museo de Metales Preciosos ukrýva v suterénnom trezore množstvo zlatých predmetov indiánskych kultúr J.Ameriky. V múzeu koky sa okrem praktického vyskúšania jej účinku na náš organizmus oboznamujeme s jej históriou od predhistorických čias až po dnešok.

V La Paz sa dá sledovať bežný život miestnych ľudí najmä na trhoviskách. Na Čarodejníckom trhu  /Mercado Hechiceria/ sa miestami cítime ako v horore. Všade visia lamie embryá, sušené žaby či hadie kože. Človek si tu môže kúpiť amulety, zázračné mastičky a rôzne pomôcky na vyvolávanie duchov. Lamie embryá sa napríklad dávajú do základov domu, aby jeho obyvateľom priniesli šťastie. Krásny je aj kvetinový trh. Hneď vedľa je trh s produktami, ktoré indiáni vypestovali na svojich políčkach či v chlievikoch.

Na okraji mesta stojí za návštevu Mesačné údolie – Valle de la Luna. Erózia vytvorila v tvrdom íle béžovej farby umelecké dielo – púšť plnú hlbokých kaňonov a bizardných vežičiek. Niektorí cestovatelia prirovnávajú údolie k povrchu Mesiaca. Okrem rady rôznych druhov kaktusov tu rastie aj halucinogénny kaktus Choma.

Skoro povinnosťou je pre cestovateľa návšteva legendárneho jazera Titicaca. Nachádza sa na ňom Ostrov Slnka, ktorý je podľa inckej mytológie miestom zrodu Boha Slnka – Viracochu, od ktorého Inkovia odvodzujú svoj pôvod. Navštíviť sa dá aj neďaleký Ostrov Mesiaca.

Asi hodinu cesty autobusom z La Paz leží mýtické Tiahuanaco, jedno z najtajomnejších miest na zemi. Bolo a je významným vesmírnym observatóriom, kde sa i dnes vykonávajú obrady. Podľa niektorých vedcov bolo Tiauhuanaco postavené neznámou kultúrou v r.15.000 pr.n.l. Poukazujú na to objekty, ktorých poloha zodpovedá polohe zemskej osi v uvedenom dátume. O tejto kultúre sa ani dnes veľa nevie a okrem iného bez stôp zmizla.

Kto by sa chcel dostať do výšky 6000 m tak povediac už za humnami La Paz, môže vystúpiť na  Huayana Potosí, ktorá patrí medzi ľahšie dostupné vrcholy. Publicom alebo taxíkom sa dá bez problémov dostať až k jej úpätiu do výšky 4580 m. Cesta z La Paz trvá zhruba 2 hodiny. Ak by sa nechcel návštevník potulovať po Bolívii na vlastnú päsť, nájde v La Paz množstvo cestovných kancelárií, ktoré sú zamerané na outdoorové športy a turistiku všetkého druhu.
 

Na najvyšší vrchol Bolívie

Vyhasnutá sopka Nevado Sajama je jedným z najimpozantnejších vulkánov J. Ameriky. Jej vrchol tvorí obrovské plató. Oproti Sajame sa na chílskej hranici vypínajú sopky, dvojičky -  Pomerape 6282 m a Paricanota 6330 m. Pod nimi je známe Údolie gejzírov, kde v množstve jazierok buble vriaca voda a bahno. Ich okraje lemujú soľné inkrustácie rozmanitých farieb. Z fumarolov stúpajú k nebu jedovaté sírne výpary. V údolí pod Sajamou si môže návštevník dopriať relax v teplej vode prírodných termálnych prameňov, pričom ho so záujmom sledujú stáda zdomácnených lám a alpák či polodivých vikuní. Na svahoch Sajamy rastie až do výšky 5200 m najvyššie položený les na svete. Tvoria ho maximálne 4 m vysoké stromy Queňa. 

Šiesty deň pobytu v Bolívii nasadáme v La Paz na autobus smer Oruro. Vystupujeme v mestečku Patacamaya. Tu si najímame taxík a po necelých troch hodinách cesty sa ocitáme v dedinke Sajama v NP Sajama – najstaršom parku Bolívie. Indiánka s mierne zaváňajúcim nemluvňaťom zaveseným v plachte na chrbte nás zapisuje v kancelárii NP do návštevnej knihy a vyberá symbolický poplatok. Sme vo výške 4250 m. Dedinka nám silno pripomína Divoký Západ 19. storočia. Medzi domčekmi z nepálených tehál so slamenými strechami víri po pustých uliciach neutíchajúci vietor kúdoly prachu. Na okraji dedinky je skromný, kamenný kostolík taktiež so slamenou strechou.

Po dvoch dňoch príprav vystupujeme do základného tábora 4780 m n.m. a hneď na druhý deň do výškového tábora Campo Alto 5680 m n.m. umiestneného priamo na SZ hrebeni. Strašne v ňom fučí a voda sa dá roztopiť len z ľadovca. Ďalší deň venujeme oboznamovaniu sa s technicky zložitým terénom nad Campo Alto, nakoľko výstup plánujeme uskutočniť v noci. Všetci traja sa dostávame až nad strmý výšvih hrebeňa do nadmorskej výšky 6000 m. Vlastný výstup na vrchol začíname na druhý deň o tretej hodine ráno a o 9,00 sme na vrchole. Nad 6000 m nám znepríjemňovali postup „kajúcnici“- ľadové ihly vysoké cca 1 m. Teórií o ich vzniku je niekoľko. Jedna z nich hovorí, že ich tvar vzniká spolupôsobením intenzívneho ultrafialového žiarenia a suchého vetra. Vrcholy vežičiek sa cez deň opakovane topia a v noci mrznú, pričom vzniká slabé elektrické pole, ktoré ovplyvňuje ľadové kryštáliky. Tie potom narastajú pod pravým uhlom k magnetickému poľu Zeme. Dôsledkom toho je ich jednotná východo – západná orientácia.  Každopádne, ak sa človek medzi ne dostane, nezostáva mu nič iné, len vziať do ruky cepín a presekať si nimi cestu. Pobyt a výstup na Nevado Sajama nám trval celkove 7 dní.

Cesta do útrob Striebornej hory

V rámci relaxácie a načerpania nových síl sa rozhodli pre poznávanie zaujímavostí Bolívie. Našim prvým cieľom sa stalo Potosí – ktoré bolo v 16.storočí najväčším priemyselným komplexom sveta. V meste sa v hlbinách hory Cerro Rico nachádzali obrovské zásoby striebra. V r.1556 až 1783 sa ho vyťažilo 70 000 ton a ťaží sa, aj keď v menšom množstve, ešte aj dnes. Počet obetí z radov baníkov sa celkovo odhaduje na 8 miliónov a stále pribúdajú ďalšie. Ťažba prebieha totiž ručne a za primitívnych podmienok. Aj diery pre dynamit vŕtajú indiáni ručne a jedna diera im trvá približne štyri hodiny.  

Úpätie hory je vo výške 4367 m. Odtiaľto smerom nadol je v podzemí vykopaných ešte ďalších šesť poschodí. Samozrejme aj celá hora je prešpikovaná štôlňami. V baníckej štvrti s chudými domčekmi sa zastavujeme u jedného z mnohých obchodíkov s potrebami pre baníkov. Kupujeme tu ako darčeky pre baníkov kokové listy a cigarety, 96 % lieh, dynamit, liadok, zápalné šnúry a keksy pre deti baníkov. Jeden z dynamitových šulcov sme si na opustenej halde hlušiny vyskúšali odpáliť. Potom sa už zastavujeme až u vchodu do jednej z horizontálnych štôlní vedúcich do podzemia Cerro Rico.

Najprv musíme počkať na baníkov ručne tlačiacich po krivých koľajniciach tonový vozík s rudou. Dychčia a líca sa im vydúvajú od žuvanej koky. Táto im v podzemí nahradzuje jedlo, pitie, nedostatok kyslíka a všetky ostatné útrapy. Koku si aj najvďačnejšie od nás berú ako darček. Vstupujeme do štôlne a brodíme sa po členky v bahne. Neustále uhýbame pred baníkmi tlačiacimi vozíky. Viditeľne im zavadziame, ale neprotestujú. Berú totiž určitú províziu z nášho vstupného. Najlepšie platení baníci zarábajú len okolo 300 USD mesačne. Bolívia patrí medzi 5 najchudobnejších krajín sveta.

Skutočnosť v podzemí je ešte horšia, než sme očakávali. Natrafili sme napríklad na otca so synom. Otec nakladal do vozíka rudu a syn v prepotenom tričku ju vozil von. Otec bol už bez zubov. Spôsobuje to vysoký obsah arzénu v bani. Veľa baníkov umiera už v štyridsiatich rokoch na silikózu pľúc, keďže ochranné pomôcky sú pre nich nedostupné a pri odstreloch sa uvoľňuje množstvo nebezpečného prachu. Tieto podmienky spôsobujú, prečo priemerný vek od začiatku práce v bani nepresahuje viac než 15 rokov. Napriek tomu by však väčšina z nich nemenila. Práca im a ich rodinám poskytuje lepšie finančné zabezpečenie a hrdosť členstva v osobitnej, váženej kaste baníkov.

Cestou z podzemia sa ešte zastavujeme v kaplnke, kde baníci uctievajú diabla menom „El Tio“ – Strýčko. Je to bôžik s rohmi, zelenými očami a veľkým penisom. Je obsypaný kokovými listami a rôznymi darmi. Strýčko neopovrhne ani tvrdým alkoholom a kokovými cigaretami. Indiáni sú vo všeobecnosti navonok kresťanmi, ale kresťanstvo miešajú so starodávnymi pohanskými rituálmi.      

Slaná perla juhozápadnej Bolívie

Salar de Uyunii s rozlohou 12 000 km² je najväčšou soľnou púšťou na svete. Jej rovná plocha v nadmorskej výške 3656 m sa používa na kalibráciu vesmírnych satelitov. Z dna prehistorického mora vystupujú z bielej soli ako ostrovy vrcholy vyhasnutých sopiek, ktoré sú pokryté husto rastúcimi, stáročnými kaktusmi. V soľných usadeninách sa nachádzajú obrovské zásoby lítia, ktoré je životne dôležité v modernom elektronickom priemysle a pri výrobe mobilov.

Nasadáme do terénneho auta a našou prvou zastávkou je Cementerio des Trenes /cintorín vlakov/. Jedná sa o múzeum starých vlakov umiestnené na okraji púšte. Najstarším exemplárom je lokomotíva z r. 1870. Nasleduje dedinka Colchani s domami postavenými zo slaných kvádrov. Okrem obchodíkov predávajúcich slané suveníry je tu aj múzeum so sochami vytesanými tiež zo soli a predmetmi slúžiacimi k ťažbe soli v okolí Colchani.  Okolo dedinky sa totiž ťaží soľ, ktorú robotníci manuálne zoškrabávajú z povrchu do kužeľovitých hromádok vysokých okolo 1 m. Vrstva soli na povrchu pôdy je hrubá cca 7 cm. Soľ sa obnovuje tak, že vplyvom vlhka sublimuje na povrch pôdy vo forme soľanky. Tá sa odparuje a vzniká nová vrstva soli.

Osemdesiat kilometrov na západ od Colchani vyrastá z mora soli sopečný ostrov Isla del Pescado. Celý ostrov je pokrytý vysokými, stĺpovitými kaktusmi, ktoré dorastajú až do dvanásťmetrovej výšky. Trichocereus pasacana prirastá za rok o jeden centimeter, takže niektoré z týchto kaktusov sú riadni Matuzalemi. Videli sme ešte stojaci 900-ročný kaktus a kaktus, ktorý spadol v r. 2007. Vtedy mal 1203 rokov. Tieto kaktusy kvitnú raz za dva roky a majú chutné a sladké plody. Pokiaľ kaktus odumrie, jeho drevo má široké použitie. Vyrábajú sa z neho veľmi dekoratívne rámy, nábytok, dvere, odpadkové koše a veľa ďalších predmetov. Čierne, čadičové skaly sú obalené hrubou vrstvou bielych koralov. Je to pozostatok pravekého mora. V agresívnejšom podnebí by sa mäkký koral rýchlo rozpadol, tu sa však zachoval neporušený.

Na okraji soľnej púšte sa zastavujeme u hotela Puerto Chuvica. Jeho steny sú postavené zo soľných kvádrov. Ako pojivo je tak isto použitá soľ. Behom pobytu v ňom sme zistili, že steny zo soli sú omnoho lepším izolátorom proti zime, než normálne steny. Stoly, stoličky a aj postele sú zo soli. Soľou je pokrytá elektrická inštalácia a lustre. Medzi nimi visí na strope snáď najznámejší tunajší živočích – plameniak. Dlážku tvorí hrubozrnná soľ. Jediné, čo nie je zo soli, je záchodová misa a ostatné sanitárne zariadenia  vrátane vybavenia kuchyne.

Hneď zrána sa zastavujeme u nekropoly Kousay Wasi. V kopulovitých hrobkách postavených opäť z koralu sú pochovaní starodávni indiánski obyvatelia púšte spolu s ich posmrtnými darmi. Tvorí ich prevažne keramika. Kostry so zbytkami oblečenia sú voľne prístupné. Okolo činného vulkánu Ollague 5663 m prichádzame k lagúnam s vysokým obsahom minerálnych solí, takže nezamŕzajú ani pri -20°C. Chemické zloženie každej z lagún je iné. V prvej z nich menom Caňapa pláve po hladine snehobiely Borax. Lagúna Hedionda 4125 m už z ďaleka smrdí sírou a na jej okraji sú špinavožlté nánosy. Lebka s hnátmi varuje ľudí pred experimentami s vodou. Tá však vôbec nevadí hejnu ružových plameniakov, ktoré sa v nej brodia. Hneď za lagúnou nám prekrížilo cestu stádo vikuní a my sa pomaly lúčime s touto prapodivnou krajinou.

Stretnutie s dinosaurami, „Cesta smrti“ a Kráľovské Kordiliery

Pomaly sa presúvame späť na sever. Zastavili sme sa v hlavnom meste Bolívie – Sucre, ktoré je ním podľa ústavy. Sídlia v ňom najvyššie súdne orgány, v La Paz zasa sídli vláda.  Sucre sa tiež nazýva „Biele mesto“. Všetky budovy v jeho historickom strede musia byť natreté na bielo. V dnešnej dobe sa mesto veľmi snaží o zachovanie svojho koloniálneho vzhľadu. Od r. 1991 je zaradené do svetového dedičstva ľudstva UNESCO. Sucre bolo vždy považované za kultúrne, vzdelanostné, administratívne a náboženské centrum Bolívie.

Jeden z najväčších paleontologických objavov sveta sa nachádza len  šesť kilometrov na sever od centra Sucre. Útes Cal Orck´o tvorí sivý, vápencový múr so sklonom 70˚, výškou 80 m a dĺžkou 1200 m. V r. 1994 tu bolo pri ťažbe vápenca objavené množstvo dinosaurých stôp. Tento nález sa stal svetovou senzáciou. Pred 68 miliónmi rokov sa tu nachádzalo jazero. Dinosaury chodili cez les k vode a v bahne na brehu zanechali svoje stopy. Tie postupne zakryli sedimenty. Nasledovalo vrásnenie Ánd a pôvodne vodorovný breh jazera sa dostal do dnešnej, skoro kolmej polohy. Na útese je momentálne 185 dinosaurých cestičiek s 5000 stopami. Vedci napočítali celkom 294 druhov dinosaurov. Túto neobyčajnú pestrosť zvieracích druhov prerušil až pád obrovského asteroidu na poloostrove Yucatán v Mexiku. Časti útesu podliehajú erózii a pri zosuvoch sa objavujú stále nové stopy.

Potom už nasleduje La Paz a ako bombónik „Cesta smrti“. Táto uzučká, nespevnená cesta je vytesaná v kolmých, skalných zrázoch. Nemá zvodidlá a vinie sa 500 až 700 m nad dnom roklín. Stalo sa na nej toľko smrteľných nešťastí, že v r. 1995 bola vyhlásená za najnebezpečnejšiu cestu na svete. Obete sa nechávajú ležať na dne, lebo pre rodiny by bolo ich vyťahovanie finančne neúnosné. Z Altiplana z výšky 4700 m sa po tejto ceste spúšťame na horských bicykloch do amazonskej džungle do výšky 1200 m. Na púhych 70 kilometroch sme teda klesli o neskutočných 3500 m.

Posledné dva dni pobytu v Bolívii trávime v horách Cordillera Real. Tu sa nachádza horolezecky známa horská skupina Condoriri. Jej vrcholy svojim zoskupením pripomínajú vzlietajúceho kondora. Vystúpili sme na jeden z nich – Pequeňo Alpamayo 5370 m po ostrej, strmej hrane jeho hrebeňa. Táto štíhla, ľadová pyramída sa najskôr podobá žraločej plutve. Potom nás už  čakal len let cez peruánsku Limu a Madrid do Viedne.

Miloš Kuchárek - Cestopisy - 08.04.2011 - 5897 čítaní

Komentáre k článku