Miloš Kuchárek: Dôležité je prežiť

Jeho športovú výkonnosť dokladajú uskutočnené výstupy na Pik Korženevskoj /7105 m/ - sólový výstup na Pamíre, Elbrus /5642 m/- z mný výstup na Kaukaze, Mt.McKinley /6194 m/ na Aljaške, Kilimandžáro /5895 m/ v Afrike, výstupy na sopky Južnej Ameriky Cotopaxi a Chimborazo, najvyšší vrchol Bolívie Nevado Sajama /6542 m/ a mnohé iné svetové hory.

Máš nejakú obľúbenú oblasť na Slovensku, kde sa rád vraciaš?

Neviem, či by som sa odvážil konkretizovať jednu jedinú oblasť Slovenska, ktorú mám najradšej. Veľmi rád mám Roháče, kde som po prvý raz vlastne okúsil vysokohorský terén. Vo Vysokých Tatrách som prežil dlhú časť svojho života. Hlavne Velická dolina bola častokrát mojim druhým domovom. V neposlednom rade by som chcel spomenúť Malé Karpaty, ktoré so svojou síce malou nadmorskou výškou, ale veľkým prevýšením, sú výborným tréningovým terénom na najnáročnejšie ciele. Veď na cvičných skalách M.Karpát vyrastala generácia horolezcov, ktorí pokorili Nanga Parbat, Makalu a Mt.Everest. Tiež  Slovenský raj má pre mňa veľké čaro, a to hlavne v zime so svojimi ľadopádmi.  

Na ktorú z Tvojich ciest spomínaš najradšej a ktorú by si radšej nezažil?

Asi najkrajšou expedíciou bol sólo výstup na Pik Korženevskoj /7105 m/ na Pamíre, kde som zažil úplné odosobnenie od starostí a slastí civilizovaného života. Veľmi dobré skúsenosti mám s ruskou záchrannou službou, ktorej predpovede počasia boli na minútu presné a možno mi aj zachránili život. Veľmi zlý pocit mám naopak zo zimného výstupu na Elbrus na Kaukaze. Podmienky boli také extrémne, že za 10 dní pobytu na hore som iba ja videl 12 mŕtvych. Dosť ma šokoval prípad jedného ruského horolezca, ktorý sa vrátil z Himalájí. Jeden deň sme sa bavili o jeho výstupoch a na druhý deň ho znášala horská služba mŕtveho. O jednu mŕtvolu som dokonca pri záverečnom útoku na vrchol zakopol.

Nosíš na náročné expedície nejaký talizman pre šťastie?

Až do expedície do Tibetu na osemtisícovú Šiša Pangmu som mal ako talizman asi 5 cm veľkú plyšovú figúrku -  macíka. Ten sa mi však stratil aj s batohom pri transporte na yakoch. V Káthmándú som si teda ako náhradu kúpil náhrdelník s Budhovými očami a ten používam ako talizman ďalej.  Má to výhodu, že z krku sa mi asi stratí ťažšie.

Akú najväčšiu métu v horolezectve by si chcel dosiahnuť?

Niekedy by som chcel skúsiť zdolať Mt.Everest. Je to však všetko o peniazoch a týmto teda vyzývam potencionálnych sponzorov, ktorí majú zbytočného pol milióna a nevedia, čo s ním, že už majú typ, komu ho venovať.

Učarila Ti niektorá krajina natoľko, že sa do nej určite vrátiš?

Veľmi nerád sa vraciam na tie isté miesta. Jediná krajina, ktorá mi učarovala tak, že som si povedal, že sa tam niekedy vrátim, je Peru. Sú tam perfektné hory, pamiatky starých indiánskych kultúr ukryté v horách alebo v Amazónskej džungli, milí ľudia a dokonca aj pre Slovákov je tam lacno.

Čo Ťa najviac fascinuje na horolezectve?

Nechcem tu hovoriť frázy o tom, že horolezectvo je šport odvážnych, zoceľuje telo a ducha apod. Ja vnímam horolezectvo skôr ako nástroj. Je to nástroj na dosiahnutie cieľov a miest, ktoré by som ako nehorolezec nikdy nenavštívil, nevidel, a o ktorých som už ako malý chlapec čítal v dobrodružných knihách.

Mal si niekedy chuť skončiť s horolezectvom?

Zatiaľ sa mi také niečo nepodarilo zažiť. Po veľkých expedíciách však mávam obdobia, kedy mám lezenia dosť a nemyslím na ďalšie ciele. Také niečo som naposledy zažil po expedícii na Šiša Pangmu, a to som využil na dlho odkladanú návštevu Maroka, kam som cestoval s normálnou cestovnou kanceláriou. Nemusel som nič plánovať, o nič sa starať a perfektne som si oddýchol.

Máš zo svojich ciest nejakú veľmi milú príhodu?

Veľmi rád si spomínam na 180 stupňový obrat v myslení asi 20-ročného horolezca. Horolezcov nad 30 rokov neuznával a tituloval ich „Rakváči“. Pri svojom výstupe na Pamíre som ho našiel ležať vo výške cca 6500 m úplne grogy. Doplatil na svoju nerozvážnosť a rýchly postup a mal vážnu formu horskej choroby. Nebol schopný samostatného pohybu, hovoril nezmysly a pomaly umieral.  S kolegom sme ho transportovali do nižšieho tábora, kde sa ho ujala horská služba a s ňou zostúpil do základného tábora. Po mojom návrate z vrcholu bol ako vymenený. Ku všetkým bol pozorný, za mnou stále chodil, či niečo nepotrebujem, ako sa cítim atď. Proste to bol úplne iný človek.

A naopak nejakú zlú skúsenosť?

Možno to bola expedícia na Aconcaguu /6959 m/ v Andách. Pri študovaní materiálov o hore bolo všade upozornenie na úplný nedostatok vody. Voda sa vraj musí niesť už zo základného tábora a keďže výstup trvá cca 3 dni, videl som v tom dosť veľký problém. Problémy s tekutinami však vyústili do úplne opačného extrému. To som konštatoval, keď som sa viezol v začínajúcej lavíne nadávajúc ako pohan. Lavína sa našťastie zastavila a my sme vzdali prvý pokus o výstup na Aconcaguu. Pri treťom pokuse nás uväznil vietor známy na Aconcague ako „Biela smrť“ cca 80 výškových metrov pod vrcholom. “Bielu smrť sme našťastie prežili, ale menšie šťastie mali traja horolezci na vrchole, ktorí tam tej noci zahynuli. My sme boli nakoniec radi, že sme dokázali zostúpiť a na vrchol sme sa nedostali.

Precestoval si toho už naozaj veľa. Kde sa Ti najviac páčilo?

O Peru som ako o štáte už hovoril..Veľmi ma však zaujala aj rovníková Afrika. Keď som čítal knihy rôznych cestovateľov, tak sa tam dosť často objavuje myšlienka, že v Afrike má krajina úplne iné, zvláštne farby. Neveril som tomu. Veď zelená môže byť len zelená a hnedá zasa len hnedá. Pri svojom cestovaní po rovníkovej Afrike som však pochopil, že mali pravdu. Môžem potvrdiť, že krajina má fakt iné farby, ale slovami neviem popísať, čím sa líšia. Veľmi sa mi páčilo aj v Bolívii. Snáď nikde na svete som nestretol tak milých ľudí.

Ktorá z Tvojich expedícií je pre Teba najväčším úspechom a prečo?

I keď sa nejedná o najvyššiu horu, na ktorú som vystúpil, tak najviac si vážim výstup na Mt.McKinley /6194 m/ na Aljaške, ktorý je najvyššou horou Severnej Ameriky. Obrovský masív čnie nad okolitou tundrou do výšky 5000 m, čo je väčšie prevýšenie, ako má Mt.Everest a je to vlastne hora s najväčším prevýšením na svete. Mt.McKinley sa nachádza blízko Severného polárneho kruhu. Teploty sa tu bežne pohybujú okolo -35 stupňov Celzia. Počasie je z dôvodu blízkosti Tichého oceána veľmi nestále so silnými víchricami. Niekedy trvá týždne, než sa nepohoda upokojí a dá sa postupovať ďalej. Množstvo kyslíka zodpovedá nadmorskej výške 7-7,5 tis. metrov napr. v Himalájach. Je to spôsobené tým, že vrstva atmosféry sa od rovníka k pólom stáva tenšou vplyvom rotácie Zeme. Tieto podmienky robia z Mt.McKinley jednu z najtvrdších hôr sveta. Keď sme miestnym znalcom oznámili, že na výstup máme 35 dní, tak nám povedali, že je to málo. Tým viac nás prekvapilo, keď nám výstup na vrchol a zostup z neho trval len 11 dní.

Aké vlastnosti by mal mať človek, aby vydržal v horách pôsobiť tak dlho ako Ty?

Musí mať rád hory a cestovanie, byť trocha dobrodruhom a mať v neposlednom rade za sebou aj rodinné zázemie. Nesmie mu byť ľúto vyvaliť nehorázne peniaze za to, že mrzne, je v ohrození života, hladuje a prekonáva iné podobné radosti. Na druhej strane si neviem predstaviť, že by som bez pocitu premrhaného času  dokázal stráviť 2 týždne niekde na pláži napr. v Chorvátsku.

Aké pocity máš po úspešnej a aké po neúspešnej expedícii?

Úspešná expedícia samozrejme poteší. Pri neúspešnej expedícii sa väčšinou stane niečo, že človek je nakoniec rád, že ju prežil. Po trojtýždňovom pochode džungľou Novej Guineje, ktorá je najobtiažnejšou džungľou na svete, nás len tri dni pochodu od Carstensz Pyramid /5030 m/, na ktorú sme chceli vystúpiť, zastavili partizáni. Títo vedú boj za osamostatnenie N.Guineje od Indonézie. Pod hrozbou zastrelenia sme boli nútení od výstupu upustiť. Túto expedíciu však ani napriek tomu nepovažujem za neúspešnú. Hory tu budú určite dlhšie ako my a tak sa k nim v prípade záujmu môže človek vrátiť niekedy inokedy. Dôležité je prežiť.

Vidíš nejaký rozdiel v horolezectve počas Tvojich začiatkov a v súčastnosti?

Horolezectvo za mojich začiatkov bolo hlavne o priateľstve na lane so všetkým, čo k tomu patrí. V súčastnosti mám dojem, že sa skôr jedná o naháňanie sa za úspechmi bez ohľadu na spolulezcov. Nie je výnimkou, že horolezci nechávajú umierajúcich ľudí bez povšimnutia napr. na klasickej výstupovej trase na Mt.Everest. Horolezectvo sa skomercionalizovalo a je z neho veľký biznis. Ale tento trend vidíme všade v súčasnej spoločnosti.

K expedíciám neodlučiteľne patria aj nové priateľstvá. Na ktorých spolulezcov rád spomínaš?  

Priateľov sa za tie roky nazbieralo veľa. Nerád by som na niekoho zabudol, ale najviac samozrejme spomínam na priateľov z mojich horolezeckých začiatkov vo Vysokých Tatrách. Je ním hlavne Rudo Pavlov, ktorý momentálne žije v Kanade, nebohý Roman Mikletič a malacký horolezec Miro Šmatlo. Z novších priateľstiev sú to Moraváci, s ktorými som sa poznal na expedíciách na Mt.McKinley a Huascarán v Peru. Nerád by som zabudol aj na množstvo kamarátov zo Slovenského vysokohorského a turistického spolku ako napr. Jožo Zábojník, Jožo Opatovský, Juraj Dlábik a mnoho iných. Pred pár rokmi naše rady opustil môj dobrý kamarát Ivan Prokop, ktorý zahynul pri zostupe z jednej himalájskej sedemtisícovky. S ním som liezol na Mt.Blanc a Matterhorn, v Alpách a aj v Južnej Amerike a Afrike. V Alpách momentálne leziem s Lojzom Dvoranom a Robom Baňárom. Na expedíciách je mojim súčastným spolulezcom Milan Koša z Handlovej.

A nakoniec nejaké „Slovo na záver“?

O sebe som už toho povedal dosť, a tak by som chcel popriať všetkým ľuďom podobnej krvnej skupiny ako mám ja, veľa úspechov pri podnikaní v horách celého sveta. Všetko najlepšie Vám všetkým želá Miloš Kuchárek.

Ľudia pre Malacky - Cestopisy - 24.03.2011 - 7439 čítaní

Komentáre k článku