Ako som napísal hneď v perexe (v úvodnom titulku), jednoducho zisťujeme, že v Malackách sa nedá. Asi ťažko môžete hrdo hlásať medzi vašimi priateľmi, že Malacky sa posúvajú v hodnotení transparentnosti a otvorenosti vyššie, a vzápätí čeliť nepríjemným výčitkám, čo to v tých Malackách robíme.
V posledných mesiacoch sa snažím v prospech spolupráce zdržať mnohých osobných hodnotení. Možno preto, že sa skôr sústreďujem na praktické riešenia, a snažím sa vypustiť z mysle osobné animozity. Na jednej strane sa snažíme spoločne dostať Malacky do povedomia Slovenska pozitívnymi úspechmi, a na druhej strane musíme opakovane preskakovať polená pod nohami, hľadať právne prostriedky ochrany pred utajovanou výstavbou vírusovej fabriky, snažiť sa v zúženom priestore aspoň čosi pomôcť zdravotným sestrám v nemocnici, nestáť a len sa neprizerať liatiu betónu všade inde než do základov bytových domov, pokúsiť sa zachovať si triezvy úsudok na dianie v mestskom centre sociálnych služieb... a reagovať na ďalšie vážne veci, ktoré sú permanentne rok a pol na stole. Neviem ako vy, ale ja sa cítim z aktuálneho diania už úplne unavený.
Zažil som v tomto meste už veľa. Od podpory, poďakovania, pochvaly, kritiky... Pred voľbami som dokonca čelil vyhláseniam, že budem žalovaný za myšlienku „Občan nemôže byť mestu ukradnutý“, mestské médiá fungovali proti nám dokonale na objednávku, úradníkmi sme boli zosmiešňovaní ako teoretici... Následne po voľbách dostanete od primátora mesta sms s gratuláciou a s prianím dobrej spolupráce. Po pár dňoch dostanete od neho otázku, či súhlasíte s členstvom v komisii na ochranu verejného poriadku. Napriek negatívnej odpovedi vás do nej ignorujúc vaše vyjadrenie navrhne. Potom si vypočujete nadávky od človeka, od ktorého by ste to vzhľadom na vek a príbuzenský vzťah k primátorovi ani nečakali. A keď toho nie je dosť, ešte je na vás podané trestné oznámenie za to, že idete hájiť česť rodinného príslušníka, aby si niekoho otec pred ním neodpľúval. Jednak je to neslušné, a začalo to presahovať hranice komunálnej politiky. A pýtal som sa, začo? Že som sa rokmi nedal kúpiť lacnými úsmevmi ako dôchodkyňa pani Ábelová? Samozrejme, že trestné oznámenie primátorovho advokáta Dr. Schmidla a koncipienta Dr. Šegedu bolo na polícii neúspešné ako neodôvodnené, dokonca obvodný úrad zastavil aj priestupkové konanie voči mne, keďže som sa nedopustil ani žiadneho priestupku. Tým sa stôl na čas vyčistil. A vy občania, majte sa na pozore, čo napíšete o primátorovi mesta na internetovej stránke mesta.
Prečo to píšem? Po tom všetkom som ukázal silu, že v záujme Malaciek dokážem prijať primátorove pozvanie na spoluprácu a podať mestskému úradu pomocnú ruku pri príprave materiálov. A rovnako vysloviť, že „priateľmi byť nemusíme, ale rešpektujme sa ako partneri v snahe riešiť problémy“. Tieto slová som úprimne povedal primátorovi mesta.
ĽPM tvorí pevný priateľský tím. To, že niekedy nereagujeme, neznamená, že nepremýšľame a nepripravujeme sa, nehľadáme odpovede, neštudujeme podklady. Ľudia z ĽPM ukázali aj tým najpevnejším predvolebným kritikom, že nie sú slepí, ale že sú samostatní, praktickí a odvážni. Preto chápem, že to mnohých znepokojuje. A mňa teší to, že zblízka vidím, s akou chuťou sa každý jeden z nich zhostil svojej novej úlohy. Ako sa napríklad Milan Ondrovič snaží pomôcť mestu s rozvojom ihrísk a riešením dopravných problémov, pokúša sa o hľadanie možností ako zaregulovať centrum pre pešiu zónu, tiež odovzdať mladým ľudom rokmi vysnívaný skatepark, ako sa Marián Andil odpočiatku snaží vybojovať obyvateľom Juhu dvojkomorový filter do Swedspanu a zverejňovanie údajov o emisiách na internete, ako sa Katka Trenčanská snaží nakopnúť rozvoj cestovného ruchu a byť oporou v kultúrnych aktivitách, navyše bojovať proti rušeniu nočného kľudu v obytných zónach, ako pomáha Katka Berkešová získať informácie pre občanov k vírusovej fabrike a so Zuzkou Baligovou prekonať prekážky pri hľadaní riešenia na Družstevnej, ako sa Pali Tedla s Natašou Špelicovou venovali otvoreniu ďalšej škôlky a nastaveniu nových pravidiel pre dotácie športovcom, ako sa Rišo Hájek usiluje o vytvorenie náučného chodníka k Trom dubom a ich revitalizáciu, rovnako ako predkladá Gabika Janíková návrhy, aby sme zodpovedne pristupovali k mestskej kase... a vôbec ako sme vytvorili redakciu LPM.sk, ktorá otvorene ponúka priestor pre tretí sektor.
Takto by som mohol pokračovať samostatným článkom, a to som vymenoval skutočne len pár vecí. A prečo to spomínam? Nikto z nás nemá osobné záujmy, mali sme chuť predkladať vlastné návrhy a dať pod verejnú kontrolu tvorivé nápady. Ale keď opakovane vidíte apatiu viacerých mestských úradníkov, a stále novo sa objavujúce problémy, prešľapy či kauzy, začnete sa pýtať, či toto všetko má vôbec ešte význam. Ako môžeme presvedčiť Malačanov, aby sa k nám pridali? Presvedčiť ich, aby neustále vysvetľovali úradníkom dôvody svojich návrhov, neustále posúvali kritické názory k tým, pre ktorých by mal byť občan prvoradý pán.
V posledných dňoch o to viac žasnem z udalostí okolo mňa. Vírusová fabrika, či areál na výrobu vakcín, či iný názov, aby to lepšie znelo. Primátor mesta odporúča cez médiá účastníkom konania pri už skoro postavenej hale v priemyselnom parku odvolať sa, ak nie sú posudzované vplyvy na životné prostredie tam, kde by iní primátori aj meter nad zem skákali, a ozývali sa proti nekalostiam. A vôbec ktorým účastníkom konania sa to odporúča? Štátnym hmotným rezervám? Či staviteľovi haly, ktorý realizuje svoj biznis? Nemal to byť on, primátor, ktorý by mal ako prvý žiadať toto posúdenie na území svojho mesta? Možno nám dá odpovede aj na tieto otázky na rokovaní poslancov 31. mája.
A ako čerešničku na torte sa dozviete, že sa má jedna poslankyňa verejne ospravedlňovať za interpeláciu, či nie je upravený zvukový záznam z rokovania mestského zastupiteľstva. Čo na to povedať? Každý jeden máme dve uši, dve oči. Nech sa skôr zodpovední zamýšľajú, prečo vzniklo podozrenie, že si niekto neželá zverejniť svoje vyslovené slová na verejnom fóre, a prečo využila poslankyňa svoje zákonné právo interpelovať primátora mesta. Ako sa môže dopustiť týmto krivého obvinenia? Len kvôli tomu, že sa niekto bojí? Alebo hanbí sa pred partnerskými mestami z Rakúska?
Neviem. Premýšľam o tom čoraz viac, čo je vlastne v Malackách verejné, čo sa môže vyhrať v mestských médiách, čo naopak sa má zatajiť pred vlastnými obyvateľmi.
Vychádza mi, že ak chcete v tomto meste spolupracovať, musíte byť opakovane zdržanlivý, aby ste sa niekoho nedotkli. Ale ako až veľkorysý treba byť, keď vidíte pracovať na mestskom úrade pracovníkov, ktorí škodia mestu bez mihnutia oka? Prečo dostávam otázky od občanov, či skutočne musí prísť k výmene primátora mesta, aby niektorí nedotknuteľní zamestnanci odišli? A aby ďalší úradníci pochopili, o čom je práca vo verejnom záujme? Sám sa pýtam, ako je možné, že sa neplnia termíny a úlohy? Ak by som ja v práci nedodržal termín, prvý raz príde pozvanie na koberček. Druhý raz už to pozvanie nedôjde. A tu sú koľko? Štyrikrát, päťkrát dávané upozornenia na možnosť výpovede? A to dokedy?
Opakovane sa preto pýtam, kde to viazne. Je to nami poslancami za ĽPM? Alebo snáď vyžadujú samotní občania od úradníkov príliš? Či nebodaj sa bojíme vysloviť, že niekto vo vedení mesta je vyhorený od myšlienok a energie?
Pred dvomi rokmi som si myslel, že mesto potrebuje nakopnúť výraznou obmenou poslancov v zastupiteľstve, vniesť nové názory, nové nápady, dravosť a odbornosť, tiež nezávislosť od mestskej kasy. A tak sa stalo. Viacero nových neznámych občianskych kandidátov dostalo od občanov dôveru realizovať svoj volebný program. K čomu to bolo? K čomu je to, keď sa jeden deň snažíte spoločne vytvoriť tlak a hájiť záujmy pacientov a sestier, a druhý deň je na stole utajená vírusová fabrika? K čomu je to, že ste v jeden deň na Rade predsedov komisií presviedčaní o tom, aby ste školským zariadeniam, centru voľného času a materskej škole znížili normatívy na žiaka, a upozorňovaní, že „budú tlaky, ale že treba to udržať, lebo inak ich nedonútite hľadať rezervy“, a o pár dní pozorujete, že sú riaditelia presviedčaní, aby si nedali „tým zlým poslancom“ vziať peniaze? Prosím vás, čo sa v tomto meste už deje? Možno by mali začať byť viacerí ľudia, aj riaditelia, všímavejší, pretože nie je všetko tak, ako to je pred ich očami vykresľované.
Ale aj napriek tomu som bol za ostatné obdobie zdržanlivý v hodnotení. Áno, pred voľbami som odmietol verejne podporiť protikandidátov Jozefa Ondrejku, pretože som ho považoval z dostupných kandidátov za lepšiu voľbu pre rozvoj mesta. Nechcel som sa dotknúť ani jedného z protikandidátov, keďže každého som si vážil, aj vážim. Pre občanov Rádku bol životne dôležitý projekt odkanalizovania, rovnako dôležité som považoval otvorenie kaštieľa, osobnou výzvou pre mňa bola riešenie Družstevnej, Skuteckého, a terajší primátor bol pre mňa akousi okúsenou zárukou, že ak sa odosobníme a spojíme sily, tak môžeme spoločne doriešiť tieto dlhoročné problémy. Hoci som tým šokoval viacerých mojich blízkych.
Teraz si myslím, že hovoriť o rozvoji mesta, posilnení mestského zastupiteľstva novými ľuďmi bez toho, aby sa zmenil primátor mesta, bolo asi z mojej strany naivné. Po roku a pol sa posúvam ďalej. Nech je môj vzťah k primátorovi mesta so súčasným tímom pracovníkov mestského úradu akokoľvek neutrálny, skôr na úrovni pokračujúcej snahy o spoluprácu, viem a férovo hovorím, že rovnakej naivnosti spred volieb sa už nedopustím.