ĽudiapreMalacky.sk » Drsná krása Pamíru

V samom srdci Ázie sa rozkladá mohutný veľhorský Pamírsky uzol, tretie navyššie pohorie sveta. Od neho smerujú na juh Hindukúš a Karákoram, na juhovýchod Kchun –Lun a na sever Pamiro - Alaj, ktorého pokračovaním je Ťan-Šan. Na Pamíre sa však nezbiehajú len veľhorské pásma, ale aj hranice štátov. Stretávajú sa tu hranice Tadžikistanu, Afganistanu a Číny.

Pamír poznali už starovekí Gréci po názvom Bamian. Ich tradičné cesty využili v r. 95 pr.n.l. Číňania, ktorí tiahli cez pohorie ku Kaspickému moru. V tej dobe vrcholili obchodné styky Rimanov v danej oblasti. Prvý horopis spracoval Claudius Ptolemaios.

Pozohurodné správy o oblasti zanechal aj slávny benátsky cestovateľ Marco Polo, ktorý tadiaľ cestoval v r. 1298 a svoje zážitky vyjadril nasledujúcimi výstižnými slovami: “Táto plošina nazývana Pamer je taká dlhá, že ju nemožno prejsť ani za 12 dní. A hory sú také vysoké, že pri vrcholoch nevidno nijakých vtákov. Niet tam ani zveri, pretože si nenájde potravu. Ešte podivuhodnejšie je to, že pre riedky vzduch ani oheň rozložený na vysokej hore nehorí tak jasne a nevydáva také teplo, ako na nižšie položených miestach, takže varené jedlo sa tu dá veľmi ťažko pripraviť“.

Pamír s celkovou rozlohou 80.000 km2 sa nachádza prevažne na území Tadžikistanu. Pre svoju dĺžku 500 km, šírku 400 km a obrovskú priemernú nadmorskú výšku 4000 m., ktorá je najväčšia na svete, dostalo pohorie priliehavý názov „Strecha Sveta“.

Značné je aj zaľadnenie pohoria, veď 10 percent jeho plochy zaberajú ľadovce. Nachádza sa tu jeden z najdlhších ľadovcov na svete - Fedčenkov s dĺžkou 71 km a plochou skoro 1000 km2.

Cieľom našej expedície sa stal jeden zo sedemtisícových vrcholov Pamíru - Pik Korženevskoj 7105 m.n.m. V r.1910 ho objavil významný ruský geograf N.L. Korženevskij a podľa jeho želania bola táto hora zapísaná do máp pod menom jeho manželky Jevgenije Korženevskej. Od máp po skutočný vrchol vedie však ešte cesta preďaleká. Až v r.1953, krátko na to, ako horolezci v Himalájach oslavujú prvý výstup na osemtisícovky Mount Everest a Nanga Parbat, stojí prvý raz noha človeka aj na vrchole dovtedy nedotknutého Piku Korženevskoj.

Prvého augusta nasadáme do rýchlika smer Bratislava-Moskva, každý približne s 90 kg batožiny. Vcelku príjemná cesta cez Ľvov a Kyjev nám trvá 2 dni. Noc prečkávame v Moskve a na tretí deň sa ocitáme na letisku Domodedovo, odkiaľ poobede odlietame Iljušinom do hlavného mesta Tadžikistanu -Dušanbe. V lietadle je riadna zima a u dverí núdzového východu mi ťahá na kolená, ale výhľad stojí zato. Pod nami sa objavuje modravá plocha Aralského jazera s krajkami soli okolo početných ostrovčekov a zálivov. A potom už len púšť, ktorej jednotvárnosť občas prerušujú slané jazerá, alebo len biele škvrny soli ukazujúce, že tam kedysi jazero bolo. Neskôr miznú aj tieto a pod nami sa tiahnu len bezútešné piesočné presypy púští Karakum a Kyzylkum.V Dušanbe pristávame navečer. Teplota je 34 stupňov Celzia nad nulou a nepríjemne vysoká vlhkosť vzduchu. Čas na hodinkách si posúvame oproti Moskve o dve hodiny dopredu.

Dušanbe sa vôbec nepodobá ostatným starobylým stredoázijským mestám. Stretneme sa tu len s architektúrou nedávnej minulosti. Rovné ulice a bulváry sú lemované alejami stromov a malými kanálmi s tečúcou vodou, ktorá osviežuje horúci vzduch. Nasledujúci deň sme však pri návšteve miestneho bazáru stratili posledné pochybnosti, že sa nachádzame v Strednej Ázii. Na zemi sa vypínajú kopce melónov, broskýň, hrozna, baklažánov, papriky a iného rozmanitého ovocia a zeleniny. Na stoloch sa vŕšia kopy sušených hrozienok rôznych farieb a hneď vedľa sa na nás pozerajú smutnými očami odraté baranie hlavy. Vedľa nich sedia v podrepe bradatí predavači so zahnutou dýkou za pásom, postávajú starci v turbanoch na osloch, ženy so závojom aj bez neho a nad tým všetkým sa vznáša neuveriteľný lomoz, krik a dohadovanie tej správnej ceny.

Na trhu si dopĺňame potraviny, berieme do kanistrov 30 l benzínu na varenie a na obed odlietame vrtulníkom z medzinárodného letiska v Dušanbe na ľadovec Moskvin do nadmorskej výšky 4200 m, kde si postavíme základný tábor. V chodbičke vrtulníka sa kopí halda batožiny až po jeho strechu a po bokoch sedí na lavičkách 10 horolezcov. Pri lete k nášmu cieľu sa dá pekne fotiť nakoľko okienka vrtulníka musia byť pre veľké teplo otvorené. Letíme dolinou, na ktorej dne sa vinie napoly vyschnuté riečisko. Vysoko nad nami sa vypínajú holé stráne údolia hrajúce nespočetnými farbami od fialovej až po žltú. Pod nami sa objavuje zvrásnený povrch ľadovca Fortambek. Po chvíli letu nad ním vrtulník prudko zatáča doľava do bočnej doliny a po 500 km dlhom lete, ktorý trval 2 hodiny, pristávame na ľadovci Moskvin, ktorý sa stane na tri týždne našim domovom.

Prílet do základného tábora

Vrtulník ani nevypína motor a pilot ho drží stále v obrátkach. Rýchlo vyskakujeme, berieme batožinu a stroj sa okamžite zdvíha a odlieta. Cez hranu morény padá strmo do doliny, ktorou sme sem pred chvíľou prileteli. Na hrane čnie obrovský kameň s pamätnými doskami horolezcov, ktorí tu umreli. Keď sa pozrieme nahor ľadovcom Moskvin, náš zrak spočinie na krásnom bielom ihlane – Piku Četyroch 6299 m.n.m. Napravo čnie najvyšší vrchol bývalého Sovietskeho Zväzu-Pik Komunizmu 7495 m.n.m. V auguste 1999 bol premenovaný na štít Somori. Naľavo sa vypína strmá stena nášho cieľa - Piku Korženevskoj 7105 m.n.m.

Prvá noc je zlá. Od nedostatku kyslíka a zlej aklimatizácie zapríčinenej rýchlym výstupom do tejto nadmorskej výšky nás bolí šialene hlava a je nám zle od žalúdka.

Nasledujúci deň naša lezecká dvojka vyráža na prvý aklimatizačný výstup, aby sme si privykli na výšku. S mojim spolulezcom, Ľubošom z Břeclavi, sme si ako prvý cieľ vybrali Pik Četyroch. Po pár dňoch výstupu sa ocitáme v nadmorskej výške 5600 m, už na svahoch našej hory. Tu však zaúradovala náhoda a Ľuboša zasypala lavína. Ja som stál pár metrov bokom a tak sa len pozerám,ako sa Ľuboš šmýka vedľa mňa. Našťastie ho po niekoľkých desiatkach metrov lavína vyhadzuje mimo svoj dosah.

Aklimatizácia

Je síce celý dotrhaný a sneh má natlačený dokonca aj v botách,ale inak je nezranený. Keďže je otrasený a má mierny šok, ďalšieho výstupu sa vzdávame a zostupujeme asi o sto výškových metrov nižšie. Tu si za širokou ľadovcovou trhlinou, ktorá by nás mala ochrániť pred ďalšími lavínami, staviame tábor.

Jedáleň

Nasledujúci deň trávime v tomto tábore. Je krásne počasie a tak si môžeme dosýta poprezerať našu budúcu výstupovú trasu na Pik Korženevskoj i svahy Piku Komunizmu. Je to skutočne mohutná hora. Očami sledujeme kadiaľ by sa naň dalo vyliezť.

Z tábora na ľadovci Moskvina sa musí prejsť najprv po Valterovom ľadovci pod pilier Burevestnik. Tento pilier vedie na Borodkinov štít 6278 m.n.m. Nasleduje krátky zostup a namáhavý prechod cez Pamírske firnové plató, ktoré je ojedinelým geologickým útvarom vo svetových horách. Jedná sa o náhornú plošinu v nadmorskej výške 6000 m s rozlohou 20 km2. Prechod cez toto plató je nebezpečný kvôli veľkému množstvu ukrytých ľadovcových trhlín, do ktorých sa môže človek každú chvíľu prepadnúť. Na konci čaká horolezcov ešte výstup na Pik Dušanbe 6950 m.n.m., krátky zostup do sedla a výstup hrebeňom na Pik Komunizmu.

V noci sa kazí počasie. Začína padať sneh a tak rušíme náš tábor a vraciame sa späť na základňu. Tu zostávame uväznení 3 dni. Z oblohy sa sypú záľahy snehu, ktorý musíme neustále odstraňovať, nakoľko mokrá ťažká masa by nám pokrivila tyčky a dotrhala stany. Ani potom, čo sa počasie umúdrilo, nemôžeme pokračovať v aklimatizácii.

Slnko sa opiera do okolitých svahov a z nich sa neustále sypú nové a nové lavíny. Ukážkové sú hlavne z masívu Piku Komunizmu. Veľa horolezcov uväznila nepohoda na Pamírskom firnovom plató a teraz sa snažia zísť pilierom Burevestnik. Našťastie tieto dni si nevyžiadali žiadnu obeť na ľudských životoch a tak horská služba, ktorá priletela z Dušanbe aj s lavínovými psami, nemusela nikoho zachraňovať. Dlhú chvíľu si krátili aspoň nacvičovaním záchranných akcií, pri ktorých používali psov na vyhľadávanie akože zasypaných ľudí.

Náš čas sa pomaly blíži. Dva týždne od začiatku našej cesty v Bratislave sa cítime v takej dobrej kondícii, že môžeme pomýšľať na výstup na Pik Korženevskoj. Do batohov si berieme zásoby na týždeň pobytu na hore a skoro ráno začíname traverzovať ľadovcom Moskvina na jeho druhú stranu. Spoločnosť nám robia tzv.“ladovcové hríby“. Tieto útvary majú skalnú čiapku a ľadovcovú nohu. Vysublimovalo ich ostré slnko z ľadovca.

Spadnutá skala totiž chráni ľad pod ňou pred jeho lúčmi a ten sa topí pomalšie ako okolitý nechránený ľad. Takto hríb pomaly rastie. Navečer sme v prvom výškovom tábore v nadmorskej výške 5100 m. Sem sme si už skôr vyniesli v rámci našich aklimatizačných výstupov časť zásob, čím sme si uľahčili aspoň prvý deň výstupu.

V noci síce sneží, ale ráno je krásne a slnko osvetľuje protiľahlý Pik NKVD 5542 m.n.m. I keď meno, za ktoré nemôže, má nesympatické, o to krajší je pohľad naň.

Hneď za táborom nás čaká priestup strmým rozbitým ľadopádom, kde každú chvíľu hrozí pád ľadovcových veží-serakov. Prechádzame ním hneď zrána, keď ešte doň nesvieti slnko a ľad je po mrazivej noci zmrznutý na kosť. Krátko pred zotmením si kopeme v snehu pod previsnutou skalou plošinu pre stan nášho druhého výškového tábora. Sme v nadmorskej výške 5800 m.

Ľadopád

Tretí deň výstupu, po dlhom traverze snehovými a ľadovými svahmi, sa zastavujeme vo výške 6100 m.n.m. Dnes sme mali v pláne ísť ešte o 200 výškových metrov ďalej, ale Ľuboš začína pociťovať problémy s nastupujúcou výškovou chorobou a tak si tu na ostrom hrebeni kopeme plošinku pre stan. Tento tábor pripomína orlie hniezdo. Z neho sa už nezdá protiľahlý Pik Komunizmu taký vysoký. Je krásne vidieť celé rozľahlé Pamírske firnové plató a výstupová trasa na vrchol štítu je ako na dlani.

Štvrtý deň je Ľubošovi stále zle a tak sme sa rozhodli, že vystúpime len do výšky 6300 m.n.m. a tam sa rozhodneme, čo ďalej. Zľadovatelý hrebeň je tak strmý, že keď sa pozrieme pod nohy, dovidíme až na ľadovec Moskvina, ktorý v hĺbke 2 kilometre pripomína veľké struhadlo. Konečne sme v štvrtom tábore a na širokej plošine si staviame stan. Vedľa stojí ešte jeden stan, ktorý tu postavili dvaja českí horolezci - Bohuš a Pavel. Je opustený, zrejme sa pokúšajú vystúpiť dnes na vrchol. Asi dve hodiny po nás prichádza zdola ešte jeden Čech -Tondo. Zajtra sa chce pokúsiť o vrchol spolu s Ľubošom a so mnou. O piatej poobede sa dopotácal zhora vyčerpaný Bohuš. Na vrchole neboli a jeho spolulezec Pavel leží asi 1,5 hodiny cesty nad nami neschopný pohybu. Keďže Ľuboš zápasí so stupňujúcimi sa príznakmi horskej choroby, vyrážame ja a Tondo na pomoc Pavlovi. Nachádzame ho ležať v snehu a nezrozumiteľne bľabotať. Pomocou lán ho dostávame už za šera do tábora. Vzniknutú situáciu konzultujeme pomocou vysielačky so základným táborom, odkiaľ sa dozvedáme zlú správu. Zajtra okolo obeda sa má na niekoľko dní pokaziť počasie a odporúčajú nám, aby sme začali ihneď zostupovať.

Výstup do C4

Po krátkej porade sme sa rozhodli tak, že maródi Ľuboš a Bohuš spolu s Pavlom začnú ráno zostup. Keďže všetkým trom hrozí edém mozgu alebo pľúc a teda ide im o život, je to jediné možné riešenie. Ja s Tondom sa pokúsime vystúpiť na vrchol.

Rozhodli sme sa, že náš výstup začneme o tretej hodine ráno, aby sme sa stihli vrátiť ešte pred zhoršením počasia. No človek mieni a Pán Boh mení. O druhej vstávam a budím Tondu. No tomu je zle a nechce vstávať. Vzniknutú situáciu sme vyriešili tak, že ja pôjdem sám prvý a keby sa mu zdravie zlepšilo, vyrazí neskôr v mojich stopách. Varím čaj na cestu, nasadzujem si čelovú lampu a vyrážam do noci. O hodinu mi v silnom mraze čelová lampa vypovedá poslušnosť. Na východe sa už síce objavuje tenký prúžok svetla, ale inak je ešte všetko ponorené v tme a tak sa mi veľmi hodí to, že cestu po južnom hrebeni aspoň sčasti poznám zo včerajšej záchrannej akcie. Aj tak však musím asi štvrť hodiny stáť na hrebeni ostrom ako britva a čakať, až vychádzajúce slnko osvieti moju ďalšiu trasu.

Ako stroj preliezam a obchádzam nespočetné skalnoľadové veže hrebeňa a nebezpečné ľadovcové trhliny, až sa ocitám v sedle. Tu predomnou stojí posledná prekážka, strmá ľadová stena. V lúčoch slnka sa leskne ako zrkadlo.Visí z nej staré lano,nemý svedok ústupu neznámych horolezcov. Je tu ako na zavolanie. Čakanom a mačkami leziem v stene a istím sa týmto lanom. Potom ma už čaká len tiahle a vyčerpávajúce stúpanie terénom, ktorý je zmesou skál, snehu a ľadu a o deviatej hodine ráno stojím na vrchole Piku Korženevskoj.

Pik Korženevskoj

Horská panoráma je uchvacujúca. Na juhu a juhovýchode leží Hindukúš s obrom Tirič Mir 7690 m.n.m. Jeho najbližšie hrebene sú celkom blízko, ale za nimi sa tiahnu ďalšie a ďalšie. Viditeľnosť je obrovská, odhadujem tak 200-300 km. Na juhozápade sa týči mohutný osamelý vrchol, ktorý je omnoho vyšší ako stojím ja a i bez mapy odhadujem, že sa pozerám na legendárnu osemtisícovku Nanga-Parbat.

Na vrchole je pekné počasie, ale fúka silný vietor, ktorý víri oblaky snehu. Fotím sa samospúšťou, pričom mám najväčšie problémy dostať sa do dostatočnej vzdialenosti od fotoaparátu. Nedostatok kyslíka robí svoje a ja sa nemôžem pohybovať dostatočne rýchlo. Pri manipulácii s fotoaparátom mi skoro uleteli goretexové rukavice, ale na tretí pokus sa mi konečne fotografia podarila. V diaľke už vidím, ako sa kopia ťažké mraky a tak začínam zostupovať.

Sám na vrchole

Pri zostupe stretávam Tondu, ktorý sa predsa odhodlal na výstup. Ja som na obed v tábore. Počasie sa začína rýchlo kaziť a tak vyčkávam netrpezlivo na Tondu. Ten sa vracia až za tmy o ôsmej hodine večer. Je silný vietor, hmla a husto sneží. Čelová lampa mu tiež vypovedala službu a tak je zázrak, že nespadol niekde z hrebeňa a trafil do stanu. Vrchol však úspešne zdolal.

Nasledujúci deň ležíme v stane. Vyjsť z neho sa nedá, lebo vonku zúri silná víchrica. Jeden ešus sme si vyhradili ako toaletu a splašky vylievame pred vchod stanu na ľavú stranu. Z pravej strany si zasa berieme sneh na varenie. Fyzicky sa cítime dobre, akurát nám robí starosti nedostatok potravín. Na šťastie ďalšie ráno je jasno, i keď je stále silný vietor a veľká zima. S obtiažami balíme stan, ktorí nám vietor trhá z rúk a začíname zostupovať.

Všetky tábory na hore sú ľudoprázdne a tak si lopotne prerážame stopu čerstvo napadnutým hlbokým snehom. Nižšie je sneh mokrý, lepí sa na mačky a komplikuje chôdzu. Trocha sa tiež obávame lavín, ale našťastie bezdôvodne. Problémy s orientáciou máme pri prechode ľadovca Moskvin. Za tých sedem dní, čo sme boli na hore, sa pri svojom pohybe dolu dolinou tak zmenil, že sme v ňom normálne zablúdili. Nakoniec všetko dobre dopadlo a o šiestej hodine večer sme v základnom tábore.

V ďalších pár dňoch sa už len dávame spolu s Ľubošom a Tondom telesne a duševne do poriadku. Veď za tých pár dní výstupu na Pik Korženevskoj som zhodil osem kilogramov. Medzitým Marian - slovenský horolezec, ktorý sa pokúsil o výstup na Pik Komunizmu, bojuje niekde na jeho svahoch o život. Nakoniec prichádza spolu s litovskými horolezcami vo veľmi zbedačenom stave. Ruky, ale najmä nohy má omrznuté a trpí snežnou slepotou. Dostal sa len na Pamírske firnové plató a tam ho prikvačilo zlé počasie.

Pik Kominizmu

Niet už na čo čakať a tak hneď ráno odlietame vrtulníkom, lebo Marian musí urýchlene do nemocnice. Po hodine letu pristávame v dedinke Džirgital, v polovici cesty do Dušanbe. Ďalší vrtulník máme až večer a tak sa ideme pozrieť na život miestnych ľudí. Obyvateľstvo Tadžikistanu tvoria Kirgizovia a Tadžikovia. Rozloha krajiny je 143 100 km2 a počet obyvateľov je 3 300 000,čo je približne 23 obyvateľov na 1 km2. Hustota obyvateľstva na Pamíre je však len 1 obyvateľ na 10 km2. Hlavným náboženstvom je tu islam, na východe sa čiastočne vyznáva budhizmus. Náboženské cítenie tu však nieje dokumentované bohatými náboženskými pamiatkami, ako napr. v susednej Číne.

Dokonca sa tu nestretneme ani s prejavmi ľudovoumeleckej tvorivosti ako napr. hrnčiarstvo, rezbárstvo, vyšívanie či maliarstvo a tak odviezť si z Pamíru nejaký typický upomienkový predmet je skutočne ťažká vec. Jediné, čo je snáď pre Pamír typické, je výskyt modrého polodrahokamu - lazuritu. V minulosti bol veľmi cenným kameňom, ktorého miesto bolo vyhradené spolu so zlatom na kráľovských dvoroch. Na svete boli známe len tri jeho náleziská: Hindukúš v Afganistane, jazero Bajkal v Rusku a chílske Andy. Štvrté nálezisko bolo objavené na Pamíre u rieky Lódžuvardary až v r.1930.

Džirgital tvoria na bielo natreté domčeky a ohrady z kameňa a hliny. Obklopujú ich miniatúrne háje topoľov a vŕb. Topoly sú na Pamíre snáď najobľúbenejším stromom, lebo rýchlo rastú. Núdza o drevo je tu veľká, veď na celom východnom Pamíre lesy vôbec niesú. V porovnaní s bohatou flórou Kaukazu či Álp vyzerá Pamír ako púšť. Ako palivo hlavne u pastierov teda slúži trus hospodárskych zvierat zmiešaný s konárikmi a koreňmi kríkov.

Navečer konečne prilieta vrtulník a my sa po hodinke dostávame do Dušanbe. Mariana odváža hneď sanitka do nemocnice. Ráno ideme spolu s Ľubošom míňať posledné peniaze na trh a do mesta. Skúšame aj miestne pivo. Problém je v tom, že nemajú poháre, do ktorých by ho čapovali a tak sme si boli nútení zohnať sedemdecové poháre od zavarenín a z tých ho pijeme. Poháre si musíme prísne strážiť, aby sa ich nezmocnil nejaký iný záujemca.

Poobede, na medzinárodnom letisku, nás čaká nepríjemné prekvapenie. Nelieta sa, pretože nieje letecký benzín. Lístky na rýchlik z Kyjevského nádražia v Moskve do Bratislavy už máme kúpené na zajtrajší deň a tak sme dosť nervózni. Noc trávime rozložení na zemi letiskovej haly a ráno konečne odlietame do Moskvy na letisko Domodedovo. Po pristátí však už organizácia klape na sto percent.Pracovníci agentúry, ktorí zabezpečovali našu expedíciu na Pamíre, nás čakajú priamo na letiskovej ploche u lietadla s malým autobusom. Batožina je z trupu lietadla vyhádzaná priamo na plochu letiska, v okamžiku mizne v autobuse a už sa rútime ulicami Moskvy na nádražie. S autobusom sme sa dostali mne neznámym spôsobom priamo na perón k nášmu rýchliku, ktorý má odísť za štyri minúty. Zatiaľ, čo dvaja pracovníci agentúry zdržujú výpravcu fľašou vodky, my rýchlo nakladáme batožinu a nastupujeme. Vlak sa okamžite dáva na cestu a nám už len zostáva stráviť tie dva dni do Bratislavy čo najpríjemnejšie, teda väčšinou v reštauračnom vozni.



Miloš Kuchárek - Cestopisy - 11.01.2012 - 3338 čítaní
URL: http://www.ludiapremalacky.sk/clanok/drsna-krasa-pamiru/