V roku 1977 sa tu uvoľnilo miesto učiteľa slovenčiny a výtvarnej výchovy v II. ZŠ (neskôr ZŠ M. Olšovského, dnes súčasť Spojenej školy sv. Františka Assiského, poz. aut.). Tak sme sa s manželom prisťahovali sem. Pochádzam z Gbiel, manžel zo Šaštína. Neučím už druhý školský rok. Pre seba hovorím, že nie som na dôchodku, ale na voľnej nohe a plním si svoje sny. Veľmi rada som pracovala s deťmi, venovala som sa im aj nad rámec bežnej výučby. Zúčastňovali sme sa rôznych súťaží. Dvakrát po sebe sme vyhrali celoslovenskú súťaž a pre triedu trojdňový pobyt na Smolenickom Zámku potom v Piešťanoch. Za nemalú peňažnú výhru sme nakúpili hodnotné publikácie do školskej knižnice. Boli to úžasné chvíle.
Bola som preč celý jún. Najskôr som navštívila medzinárodné sympózium v Nesvadách. Je to malá dedinka v okrese Komárno neďaleko maďarských hraníc. Miestna organizácia Csemadoku tu zorganizovala už 5. ročník Medzinárodného festivalu umeleckého smaltu Tűzvirág na tému láska. Bolo tam výborne. Sympóziom žila celá dedina. Konalo sa tu v tom čase šesť výstav, koncerty a množstvo sprievodných podujatí. Chodili tu autobusy turistov, ktorí mali prístup do stanov, v ktorých sme tvorili. Vždy ma takéto stretnutia dobíjajú energiou a inšpirujú v ďalšej práci. Potom som si odskočila na celosvetové výtvarné bienále do obľúbených Benátok. A po návrate z Talianska som ešte stihla Medzinárodné sympózium profesionálnych maliarov v Brunovciach. Zúčastnilo sa ho štyridsať profesionálnych výtvarníkov zo štrnástich krajín Európy a Ameriky. Inokedy som o tomto čase musela byť v škole, preto si toto obdobie skutočne vychutnávam.
Nesvady 2013
V obľúbených Benátkach
Účasť na sympóziách je prienikom množstva tvorivej inšpirácie a príjemných strenutí s ľuďmi z rôznych kútov sveta
Foto: archív V. P.
Najlepšie ju vystihuje odkaz, ktorý som si našla v knihe od návštevníka vernisáže výstavy: „Zabúdam, že snívať je tak dôležité. Je to dar, a preto ďakujem za odkaz vo vašich obrazoch.“ K tomu dodávam, že sa snažím robiť, čo ma baví. Tvorím, keď som v pohode. Obrazy a farby majú totiž úžasnú silu. Je pre mňa dôležité, aby odovzdávali niečo pozitívne. Raz mi jedna pani v Skalici povedala: „Škoda, že už výstava končí, ja som si medzi vaše obrazy chodila oddýchnuť.“ Takáto úprimná výpoveď je pre mňa odmena.
Asi to tak malo byť. Už tým, že som sa narodila a vyrastala bližšie k Skalici. Klub tu má bohatú tradíciu, funguje už od roku 1977, čiže vyše tridsať rokov. Je vo veľkom podporovaný aj mestom. Pravidelne tu usporadúvame výstavy, mesto pri tej príležitosti vydáva bulletiny. V roku 2007 ma aj vďaka pôsobeniu v skalickom klube prijali do radov profesionálnych tvorcov Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska v Bratislave. Každé dva roky sa uskutočňuje Salón ZVUZS, v roku 2012 to bolo na tému autoportréty. Aj moje obrazy sú vtedy dlhodobo inštalované vo veľkých výstavných priestoroch Západoslovenského múzea v Trnave.
Pred pár rokmi som navštívila Kanadu. Veľmi na mňa zapôsobila bazilika - Oratoar sv.Jozefa. Je to najväčší chrám v Kanade, ktorý je najvyšším bodom v Montreale. Máte tu úžasný výhľad na mesto. A práve tu sa nachádza pozoruhodné Múzeum betlehemov z celého sveta vytvorené z rôznych materiálov. Všimla som si, že maľba na hodvábe tu chýba. A tak som im poslala obraz – maľbu na hodvábe v rozmere 90 x 90 cm s motívom Svätej rodiny, ktorá tu je teraz vystavená.
Jednoznačne v prírode. Mám rada poľné kvety, pohľad na krajinu. Ale okrem zrakového vnemu je dôležitý sluchový. Mám rada hudbu. Pri maľovaní si púšťam Enyu, Vangelis a podobné žánre. Inšpiráciu hľadám aj v knihách. Mám rada Exupéryho, Bacha, Gibrána. Autorov, ktorí dokážu slovami odovzdať úžasnú silu a odkázať nám kam a ako náš život smerovať. Ak na mňa niečo zapôsobí, snažím sa to zachytiť. Naposledy napríklad vystúpenie slnečného cirkusu - Cirque du Soleil. Vstupenky nám s manželom venovali deti a bol to neopísateľný zážitok. Určite niečo vďaka tomu žiarivé namaľujem.
Obraz Nepoškvrnenej Panny Márie (vpravo) bol pri príležitosti 20. výročia založenia cirkevnej školy v Malackách posvätený arcibiskupom Zvolenským a jeho reprodukcia dnes visí v každej triede.
Áno, rada robím diptychy a triptychy. Momentálne maľuje päticu obrazov na tému Otčenáš. Zatiaľ sú vystavené dva z nich. Začala som pri nich robiť s plátkovým zlatom. To ma zaujalo práve u jedného pána v Brunovciach. Nejde o to, aby som obrazy predražila. K zlateniu som nikdy neinklinovala, ale chcem takto umocniť dojem, keď o niečo nevšedné. Božské. A čo sa týka farebnosti, tak si skutočne všímam, že mám obdobia, keď maľujem skôr do modra, modrozelena, žltohneda.
Fatamorgána – ropná škvrna v Egypte, kormorán, ktorý má od nafty mokré krídla. Je tu motív Božského oka. Diela s filozofickým podtextom.
„Mala som päť rokov, keď mi v skalickej nemocnici vyberali mandle. Z okna v chodbe som mala výhľad na skalický kostol a tak som začala maľovať. Stále som behala z izby do chodby, sestrička sa čudovala, čo to robím, lebo som nechcela na chodbe stáť. Keď sa na ten obrázok pozriem dnes, je tam už pekne zachytená perspektíva. Maminka ho má dodnes odložený.“
Ilustrácie, ktoré vytvorila do knihy od Petra Farkaša Žišku, ktorý pôsobil v malackej farnosti, Smútok a krása tvojich hviezd. V. Peltznerová doteraz ilustrovala päť poeticky ladených publikácií.
Domov sú ruky, na ktorých môžeš plakať.
Keď prichádza sen. Najskôr ako ilustrácia, neskôr smalt
„Vlasta Peltznerová je všestrannou autorkou, ktorá sa zaoberá viacerými druhmi výtvarného zobrazenia. Na výstavách máte možnosť vidieť jej filozofujúce symbolické kompozície, motívy geometrickej architektúry, ktoré pramenia z jej štúdia u známeho výtvarníka Františka Krála. Jej maľby sú svieže, kaligrafické s ohraničenými farebnými plochami. Vidíme v nich typický prejav ženskej maľby plný poézie, citu a úprimnosti. Jej maliarsky nástup výrazne ovplyvnila učiteľská osobnosť Fera Kráľa. Charakterizuje to jej magický krajinársky svet. Autorka sa snaží postupne nájsť vlastný, neodvodený výraz, charakteristický vcelku voľnejšími mäkšími tvarmi, hoci záujem o magično, tajomno ostáva aj naďalej v popredí.“
PhDr. Štefan Zajíček